Bratislava: Josip Plečnik – stredoeurópsky architekt (výstava a katalóg)

V rozľahlých priestoroch Slovenského národného múzea na hornom poschodí Bratislavského hradu prebieha od jesene minulého do leta tohto roku reprezentatívna výstava Josip Plečnik – stredoeurópsky architekt. Ide o doteraz najrozsiahlejšiu, prehliadku tvorivého odkazu modernistického slovinského architekta. Nad podujatím medzinárodného rangu prevzali záštitu hlavy štátov Slovenska, Čiech, Rakúska a Slovinska.

Na príprave výstavy spolupracovalo SNM s viacerými príbuznými muzeálno-galerijnými, zbierkovými a pamiatkovými inštitúciami strednej Európy, vrátane Pamiatkového odboru Kancelárie prezidenta ČR a Správy Pražského hradu. Nie náhodou, pretože práve Pražský hrad s priľahlými terasami a záhradami zostal dodnes pokladnicou Plečnikových stavebno-dizajnérskych riešení a enviromentálnych úprav. Navyše, pred tridsiatimi rokmi, roku 1996, prebehla práve na Pražskom hrade posledná väčšia retrospektíva tvorby stredoeurópskeho architekta, ktorá kráčala ruka v ruke s čiastkovou revitalizáciou tejto „štátotvornej“ československej pamiatky v Plečnikových intenciách.

Bratislavská retrospektíva, tento raz vo vzletných priestoroch žigmundovsko-tereziánskeho hradu nad Dunajom spájajúcim dve najbližšie situované hlavné mestá Európy, akoby zavŕšila dlhú cestu zhodnocovania Plečnikovho osobitého prínosu k modernistickej architektúre.

Cestu siahajúcu k prahu 20. storočia, keď zakladateľ českej modernej architektúry Jan Kotěra inicioval príchod spriazneného umelca – spolužiaka u Wagnera na viedenskej akadémii z Viedne do Prahy. Osvietený český architekt a pedagóg odkryl medzi prvými hĺbku pokrokového vizionárskeho potenciálu slovinského súpútnika a primäl ho k priamej účasti na kultúrno-vzdelávacom a reprezentatívno-umeleckom rozvoji rodiacej sa metropoly nového demokratického štátu.

K doceneniu osobitého významu Josipa – Jožeho Plečnika v európskom kontexte neskôr, po vojne, prispela potom predovšetkým parížska retrospektíva v Centre Georges Pompidou v roku 1986, ktorá vyvolala značný medzinárodný ohlas, o to väčšmi, že aktualizovala Plečnikov umelecký odkaz pre práve vtedy aktuálnu architektúru postmodernizmu.

Ľubľanskému rodákovi Josipovi Plečnikovi (1872 - 1956) sa podarilo vďaka celoživotnému sústredenému, priam „staromládenecky“ zanovitému úsiliu dospieť k osobitej nadčasovej architektúre, syntetizujúcej – paradoxne – modernistickú očistu s tradíciou, keď tvaroslovné výdobytky minulosti takpovediac „ukáznil“ modernitou.

Umelec pritom pokračoval aj v intenciách secesného gesamtkunstwerku, keď kládol dôraz na komplexné zjednocujúce umelecko-remeselné či dizajnérske dotváranie architektonických celkov a na ich organické včleňovanie do okolitého, zväčša urbánneho prostredia.

Plečnik sa pritom nezmazateľne zapísal do umeleckého obrazu troch stredoeurópskych krajín v srdci habsburskej c. k. rakúsko-uhorskej ríše – Rakúska, Čiech a Slovinska, pričom svojbytnú, hlbokú pečať vtlačil predovšetkým Prahe a Ľubľane. Práve tu sa dokázal vcítiť do svojbytného genia loci a napriadnúť plynulo na historické tkanivo urbánnych prostredí, ktoré sa mali stať konštantnou inšpiratívnou kulisou architektovej senzibility aj výchovno-pedagogického poslania.

Vďaka tomu a osobnej príťažlivosti slovinského profesora Plečnikov odkaz pokračoval a rozvetvoval sa v celej plejáde nasledovníkov v Československu aj v povojnovej Juhoslávii. Dodnes ho napríklad ešte stále neúnavne rozvíja a obohacuje Plečnikov krajan Boris Podrecca, jedna z najvýraznejších postáv súčasnej svetovej architektúry, Plečnikov neúnavný obdivovateľ a popularizátor.

Josip Plečnik sa stal zástancom, resp. spolutvorcom zvláštneho klasicizujúceho prúdu modernistickej architektúry, nadväzujúceho síce na wagnerovskú viedenskú školu, no zároveň lipnúceho na kontinuite so vzdialenejšou minulosťou. Stredoeurópsky architekt sa nikdy nepriklonil k fundamentalistickej negácii historickej minulosti či tradície v mene radikálnej funkcionalistickej očisty od ornamentu, nevzdal sa ozdobnosti ani ikonografickej výrečnosti architektonických tvarov, práve naopak.

Na rozdiel od povrchného, obsahovo vyprázdneného preberania umeleckých výdobytkov minulosti, k akému dochádzalo v historizmoch 19. storočia, však slovinský umelec prinavrátil stavebnému umeniu jeho niekdajší obsahovo-symbolický zmysel, dodal mu nebývalú sugestívnu vážnosť, podmanivú solídnosť či imanentnú dokonalosť, vybaviac ho zároveň symbolickými odkazmi na vyššie duchovné hodnoty.

Východiskom umelcovho duchovne trvácneho, sústredeného, vyše polstoročia sa rozvíjajúceho tvorivého úsilia sa pritom mala stať osobitá semperovská koncepcia „odievania“ či „oplášťovania“ stavebnej konštrukcie, založená na zachovaní prapodstaty či ontogenézy staviteľského umenia.

Sempera pochopil slovinský architekt v jeho imanentnej myšlienkovej koherencii, nadväzujúc takisto na semperovský predpoklad podmienenosti stavebného umenia súdobou sociálnou situáciou či stavom tej-ktorej spoločnosti. Plečnik súčasne čerpal z hlbokých žriediel architektonickej tvorby, vrátane tradičného ľudového staviteľstva (vrátane slovensko-karpatského aj slovinského) ako aj z bytostnej, hlboko zakotvenej spätosti modernej duchovnej kultúry s anticko-gréckou aj krétskou minulosťou, ktorá sa mala v nových podmienkach opäť stať nositeľkou pokrokových spoločensko-demokratických ideálov.

Demokratická myšlienková náplň stelesnená antikizujúcou architektúrou mala byť v plnej miere zužitkovaná pri veľkolepo zamýšľaných úpravách stavebného komplexu Pražského hradu a jeho priľahlého prostredia s parkmi a záhradami, terasami, schodiskami a vyhliadkami. Tvaroslovne a symbolicko-duchovne skĺbená podoba najvznešenejšej pamiatky mladej masarykovskej republiky sa mala stať zrkadlom humanitných spoločensko-revolučných ideálov jej zakladateľa.

Citovo spriaznenou osobnosťou a hlavnou podporovateľkou na ceste k nezvyčajným riešeniam bola humanitne vzdelaná prezidentova dcéra Anna, ktorá sa architektovi stala dôležitou sprostredkovateľkou hlbších kultúrno-symbolických zámerov ako aj duchovno-historických súvislosti etnogenézy štátotvorných národností.

Myšlienkové narážky mal architekt vyjadriť rozličnými tradičnými formami aj novotvarmi, jeho architektúra mala prehovoriť, stať sa nositeľom vyšších spirituálnych posolstiev. Spomeňme napríklad zvláštne ukončenia niektorých hlavíc stĺpov, obeliskov či okenných mreží s motívom križujúcich sa bleskov ako narážka na slovenskú časť štátnej hymny.

Výstavná prezentácia je založená na úsilí sprostredkovať tvorbu slovinského umelca v optimálnej, názornej prezentačnej podobe, zároveň v podrobnom prehľade, charakterizujúcom všetky aspekty a okolnosti Plečnikovej tvorby, vrátane jeho prínosu k dizajnérsko-návrhárskym riešeniam.

Pred príchodom na viedenskú akademickú pôdu, kde sa stal Plečnik jedným z najobľúbenejších žiakov iniciátora secesie Otta Wagnera ako aj jeho vyhliadnutým nástupcom, prešiel architekt dôsledným umelecko-remeselným resp. rukodielnym školením (počiatky v otcovej stolárskej dielni v Ľubľane a nato odborno-remeselná stredná škola nábytkárstva v Grazi). Remeselné zručnosti využil vo svojej intenzívnej úžitkovo-remeselnej tvorbe, mimoriadny výtvarný cit uplatnil v nábytkových návrhoch, najmä však v nespočetných realizáciách omšového riadu či vo výbave sakrálnych priestorov.

Výstava je objavná aj tým, že prezentuje prvý raz taký rozsiahly výber Plečnikových solitérov liturgického náčinia, zväčša z drahých leštených kovov. Svedectvom sústredeného umelcovho úsilia o dokonalosť je takisto niekoľko ukážok kresiel. Prevažnú časť týchto prác možno včleniť do súradníc internacionálneho štýlu art deco, ktorý sa zhodou okolností ukázal byť v súlade s Plečnikovým umeleckým smerovaním. Túto súvislosť však výstavná prezentácia ani jej katalógové spracovanie nepertraktuje v dostatočnej miere.

V ústrednom, vari najrozsiahlejšom segmente výstavnej prezentácie venovanom Čechám sa popri Pražskom hrade značnej pozornosti dostáva aj fascinujúcemu gesamtkunstwerku pražských kráľovských Vinohradov – kostolu Najsvätejšieho srdca Pána (1928 – 1932) zaodetému do honosného panovníckeho „hermelínového“ plášťa a prevýšenému obrovskou vežovou kulisou, lemovanou obeliskami v tvare prevýšených ihlanov.

Vnútrajšok predimenzovanej vežovej hmoty v pozadí, prelomený spredu aj zozadu obrovskými transparentnými sklenými okulusmi s hodinami, pretínajú vnútri v celej šírke rampy mohutného stúpajúceho schodiska, ktoré sa akiste čoskoro, po ukončení prebiehajúcej obnovy, stane jednou z vyhľadávaných atrakcií návštevníkov Prahy, bažiacich po ďalších panorámach stovežatého mesta z vtáčej perspektívy. Duchovno-symbolickú výrečnosť sakrálnej pamiatky, mimochodom, zvýrazňujú aj stredoveké kamenné fragmenty pochádzajúce z Hradčian, zamurované zámerne do obvodových múrov krypty.

Koncepcia výstavného podujatia vychádza z prehľadného rozčlenenia na jednotlivé časti tvorby architekta v chronologicky usporiadaných celkoch, pričom sa akcent kladie na tri základné etapy Plečnikovho umeleckého vývinu – viedenskú, pražskú a ľubľanskú, ktoré sa prezentujú v chronologickej následnosti v troch hlavných, najväčších výstavných sálach.

Ústredná pozornosť sa, prirodzene, venuje architektonickým, parkovo-urbanistickým a pomníkovým projektom, realizovaným aj nerealizovaným. Najvýznamnejšie architektonické návrhy a realizácie sú prezentované aj v zmenšených sadrových modeloch umiestených v ohnisku, v strede výstavných sál, a vďaka čomu môžu návštevníci v zmenšených proporciách názorne vnímať sofistikovaný priestorový rozvrh Plečnikových objektov, obchádzať ich či vnímať zo všetkých pohľadových strán, vcelku i v detailoch.

Okolo modelov sa na obvodových stenách odvíja strhujúci svet originálnych architektových kresieb, náčrtov a variabilných návrhov, ktorý sám osebe prezrádza svižnú ruku kresliara, obdareného výnimočným umeleckým talentom a citom. Zväčša ide o detailné, minuciózne kresby menších rozmerov, a tak by ich plnohodnotné vnímanie vyžadovalo podstatne intenzívnejšie osvetlenie ako poskytuje sama výstava.

Vedno s kresbami sa a stenách odvíja aj podrobný textový komentár umelcovho života neodmysliteľná súčasť výstavnej prezentácie architekta, odkázanej popri obraze aj na podrobnejšie popisky a sprievodné komentáre. Sú nedielnou súčasťou prezentácie, keďže poskytujú názornejšiu predstavu o šírke umelcovho diela, o metamorfózach jeho umeleckých postojov, mnohotvárnych tvorivých úsilí. Ich zmysel výstava ozrejmuje na pozadí relevantných spoločensko-historických a kultúrnych súvislostí na sklonku rakúsko-uhorskej monarchie, po jej rozpade v masarykovskom Československu i v medzivojnovom či povojnovom Slovinsku (v tom čase súčasti Juhoslávie).

Podrobné texty komentárov na paneloch obvodových stien sú kvalitné, obsahovo hutné, prehľadné, ich jazyková stránka je však negatívne poznačená nekorektnými prekladmi do slovenčiny. Plynulé vnímanie rôznorodých obrazových exponátov a modelov s popiskami a textami sa tak zadrháva, nejasný obsahový zmysel diváka neraz odradí od ďalšej textovej percepcie a odkáže na seba samého, plnohodnotné vnímanie, založené na vnímaní premien architektovej tvorby v čase a priestore, v dimenzii významov exponátov v ich následnosti a duchovnom zmysle sa vytráca.

Sprievodná textová komunikácia s náročnejšími divákmi navyše dostala ďalšiu podobnú, rovnako nečakanú prekážku aj v obsažnom sprievodnom kalalógu. Z výtvarno-umeleckej stránky, grafickým layoutom, reprezentatívnosťou aj odborno-vedeckou náplňou je katalóg síce hodný takejto významnej medzinárodnej kultúrno-politickej udalosti, jazyková stránka kompletne poslovenčeného textu je však neadekvátna, často s chybnou odbornou terminológiou, ktorá občasné nejasnosti a nepresnosti umocňuje.

Katalóg predstavuje súbor štúdií od renomovaných autorov, ktorí mapujú Plečnikov umelecký prínos už niekoľko desaťročí. Kým úvodné vyznanie, naplnené vrelým vzťahom a pochopením ideových východísk Plečnikovej tvorby pochádza z pera najhorlivejšieho zástancu a pokračovateľa, hviezdneho architekta Borisa Podreccu, ústredná štúdia, prehľadne rozdelená do jednotlivých chronologicky ladených kapitol pochádza z pera renomovaného slovinského historika umenia Damjana Prelovšeka, ktorý sa svojmu ľublanskému krajanovi venuje už vyše polstoročia a kvôli nemu dokonca plynule zvládol aj češtinu, aby mohol dôsledne zdokumentovať a interpretovať aj českú etapu architektovej tvorby.

V závere nevynechal ani Plečnikových žiakov z ľublanskej Technickej univerzity, ktorí rozvíjali učiteľov odkaz až k prahu 21. storočia. Dôležitou súčasťou publikácie sú aj štúdie českých odborníkov – historikov umenia Zdeňka Lukeša (Plečnikove zásahy na Pražskom hrade a v Lánoch, Plečnikovi žiaci na UMPRUM v Prahe) a Vladimíra Šlapetu (Recepcia Plečnikovho diela v Prahe).

Akýmsi apendixom výstavy, ktorý katalóg nezahŕňa, určeným predovšetkým slovenskému publiku, je jedna miestnosť venovaná prehľadu tvorby slovenského architekta Dušana Jurkoviča. Išlo o osobnosť Plečnikovi mimoriadne blízku a v Československu oddávna doceňovanú, s príbuznými školskými koreňmi vo Viedni 90. rokov 19. storočia ako aj so spoločnými inšpiratívnymi zdrojmi, tento raz však väčšmi orientovanými na vernakulárne karpatské staviteľstvo.

Juraj Žáry

Dr. Juraj Žáry, bývalý ředitel Slovenské národní galerie v Bratislavě, je přední slovenský historik umění. Dějiny umění v 70. letech minulého století vystudoval v Praze na Karlově univerzitě. Je mj. autorem obsáhlých publikací Dvojloďové kostoly na Spiši a Dóm sv.Martina v Bratislave a spoluautorem obsáhlé knihy Encyklopédia pamiatok Slovensko, která v tomto roce vyšla i v maďarském překladu.

Josip Plečnik – stredoeurópsky architekt, Slovenské národní muzeum – Historické muzeum, Bratislavský hrad, od 2. 10. 2025 do 30. 6. 2026, rozsáhlý velký katalog (360 stran, rozsáhlý počet barevných ilustrací)

Internet:

https://www.snm.sk/muzea-snm/historicke-muzeum/historicke-muzeum/navstivte/aktualne-vystavy?clanok=josip-plecnik-stredoeuropsky-architekt#menu