výstavy detailbratislava: kriticky k výstavě mistra z okoličného ve slovenské národní galerii

Bratislava: Kriticky k výstavě Mistra z Okoličného ve Slovenské národní galerii

Většina zná velmi dobře tvorbu řezbáře Pavla z Levoče, hlavního představitele pozdní gotiky na Slovensku. Mistr z Okoličného byl jeho protějškem jako malíř. Dokonce oba umělci vzájemně spolupracovali. Výstava Slovenská národní galerie je první svého druhu a představuje téměř kompletní dílo umělce i jemu blízkých současníků. K výstavě publikoval kritickou recenzi Juraj Žáry, významný znalec slovenské gotiky. Juraj Žáry provedl 21. a 28. 10. po výstavě v Bratislavě i členy a příznivce našeho Klubu přátel Stavitelů katedrál – jeho účast i zájem posluchačů dokumentují přiložené fotografie.

Peter Kováč

 

Aktuálna výstava na 2. poschodí rekonštrukciou okyptenej Slovenskej národnej galérie zažila dostatok inscenovanej slávy, sebachvály a povrchného masmediálneho šumu. Dovolím si preto efektívne zužitkovať vymedzený priestor a sústredím sa najmä na niektoré kritické pripomienky. Hneď úvodom treba vyviesť záujemcov o staršie umenie Slovenska z vnucovaného prvotného omylu: Podujatie nie je venované obrovitej iniciále „M“, osamelo sa skvejúcej na obrovitom bilborde, temer zakrývajúcom priečelie Berlinky, a svietiacej z prebalu i z titulných stránok obsažného katalógu. Rovnako tak sa nedá skonštatovať, že by sa táto rozsahom neveľká muzeálna inscenácia koncentrovala na imaginárnu, hmlistú osobnosť Majstra z Okoličného (ktorý, mimochodom, pôsobil nie na Liptove, ale na Spiši), spomenutého sotva postrehnuteľným písmom v záhlaví podujatia i katalógu. Ten sa, mimochodom, aj kurátorovi výstavy javí ako viacjediný fantóm s niekoľkými umeleckými identitami. Chvályhodným zámerom príležitostnej výstavy je tematizácia košatého neskorogotického umenia severného Slovenska. Výstavná prezentácia sa hodlá sústrediť, resp. mala by sa komplexne zamerať na jedno výnimočné, výsostne kolektívne umelecké dielo – na krídlové retabulum niekdajšieho hlavného oltára Františkánskeho kostola v Okoličnom – obci pohltenej dnes hlavným mestom liptovského regiónu.

Retabulum okoličnianskeho oltára, zasväteného pôvodnej patrónke kostola Panne Márii – nebeskej kráľovnej anjelov, predstavovalo veľkolepý, nadovšetko vznosný a vznešený, majstrovský všeumelecký výtvor (Gesamtkunstwerk). Bolo spoločným, integrálnym dielom viacerých remeselných odvetví a predovšetkým plodom kreatívnej potencie dvoch popredných umeleckých individualít a ich dielní: Samotného levočského Majstra Pavla, akiste hlavného percipienta objednávky pre nedávno stavebne dokončené okoličnianske presbytérium, výnimočného stredoeurópskeho rezbára, ktorý svoje sily spojil s kvalitným spišským maliarom. Toho znalec nad znalcov Anton C. Glatz (kurátor výstavy hojne využíva jeho poznatky v katalógu) korektne a najvýstižnešie nazval Majster tabúľ z Okoličného. Obaja spomenutí tvorcovia sa mohli vzhľadom na vlastné zaneprázdnenie inými zákazkami, prirodzene, spoliehať aj na spoluprácu svojich dielenských pomocníkov. Takýto podiel  sa ukazuje byť zjavný predovšetkým u maliarskeho majstra, no menej už pri levočskom umelcovi najvyššieho stredoeurópskeho rangu. Kým hlavnému majstrovi tabuľových malieb akiste pomáhali viacerí členovia jeho spišskej maliarskej dielne, v prípade Majstra Pavla svedčia tri zachované sväté panny z retabula sliezskeho typu (tzv. Viereraltar nazvaný podľa oltárnej skrine so štvordelením po stranách) o splnení najvyšších umeleckých nárokov a o virtuozite, aká sa dá spojiť len s rezbárskou rukou samého hlavného majstra, teda Majstra Pavla z Levoče.

Podielu levočského rezbára na oltári pritom výstava, nárokujúca si na celistvosť aj odbornosť, venuje iba celkom okrajovú, temer žiadnu pozornosť. Tri pôvabné, formálne dokonalé, nadovšetko ľúbezné sošky Majstra Pavla, ktoré nadväzujú na gerhaertovsko-stossovské podnety a zároveň v rámci Pavlovho retrospektívneho duchovno-umeleckého naturelu inšpiratívne transformujú idealizujúci odkaz manieristických trendov internacionálneho (krásneho) štýlu z prelomu a 1. tretiny 14. a 15. stor., ostávajú celkom nepovšimnuté a nedostáva sa im miesta ani ako položkám v katalógu. A to napriek tomu, že na výstavnej prezentácii okoličianskeho oltára, vtesnanej do jednej miestnosti, visia nápadne zo stropu – na konci zhusteného defilé tabuľových malieb – v akýchsi sklených akváriách ako nejaké dei ex machinis. Dojem bohýň, ktoré sa spustili z nebies, aby vyriešili zápletku zamotaného deja, umocňuje vonkoncom nevhodná inštalácia všetkých subtílnych a duchovne oscilujúcich komponentov – maliarskych a sochárskych – neskorogotického retabula. Nedostatočne a nevhodne osvetlené tabuľové maľby a figurálne drevorezby sú nielenže jedna za druhou natlačené do nízkeho, predĺženého priestoru, takže nie je možné vnímať ich jednotlivo, ani z patričného odstupu, ale sú navyše zakotvené v zložitej konštrukcii železných rámov, trámov, nosníkov, šraub a skrutiek, čo objem neveľkého priestoru ešte väčšmi redukuje, dusí, stiesňuje. Sivo natretá konštrukcia vystužuje miestnosť zhora i zo strán, akoby mala niesť ťažkotonážny mechanizmus a nie subtílne, farebne svieže umelecké diela, zhotovené z prírodných materiálov, najmä z dreva. Pri pohľade z opačnej strany tak ústredná miestnosť expozície vyzerá, akoby šlo o továrenskú halu či eiffelovské premostenie z gründerského obdobia fin de siècle.

Úmysel spoločnej výstavnej prezentácie všetkých zachovaných maliarskych a sochárskych komponentov okoličnianskeho retabula, roztratených po slovenských, poľských a maďarských muzeálnych inštitúciách, ich zapožičanie a zvezenie, resp. pospájanie do jedného výstavného celku treba napriek dramaturgicko-inscenačným zádrhom zhodnotiť jednoznačne pozitívne. Načasovanie takejto výstavy do obdobia, keď SNG, podstupujúca generálnu stavebnú rekonštrukciu, nedisponuje dostatočne priestrannými a dôstojnými priestormi, však nie je celkom ideálne. K podujatiu samému, ktoré sa takisto väčšmi mohlo využiť i na medzinárodnú odborno-expozičnú spoluprácu (maďarskí a možno aj košickí kolegovia by mu vo svojich múzeách poskytli akiste vznešenejšie priestorové podmienky), dalo podnet jednak nečakané vynorenie sa ďalšej dôležitej maliarskej zložky okoličnianskeho retabula zo zabudnutia, jednak akvizícia novej tabule za prispenia MK SR a jej následné, vyše šesťročné reštaurovanie, ukončené tesne pred podujatím v lete tohto roku. Mimoriadne cenný prírastok SNG predstavuje tabuľovú maľbu s Ukrižovaním, v pôvodnom kontexte oltára situovanú v dolnej polovici na zadnej strane ľavého pohyblivého krídla. Nachádzala sa teda pôvodne  ako ústredná súčasť pôstnej strany na zatvorenom oltári.

Svedectvo o existencii tabúľ z rozobratého hlavného oltára priamo v okoličnianskom kláštore, nahradeného hlavným oltárom nového zasvätenia chrámu v priebehu barokovej epochy,  podali už v 19. stor. viacerí autori. K prvým z nich patril barón Alojz Medňanský, keď v roku 1826 publikoval Malebnú cestu dolu Váhom, neskôr, v roku 1871, József Könyöki-Ellenbogen a zakrátko nato, vo svojom rukopise z roku 1873 venovanom historickej sakrálnej architektúre Liptova, kňaz, historik a profesor seminára v Spišskej Kapitule Štefan Hýroš. Medzi obrazmi oltára, čo videl visieť na stenách kaplnky a krížovej chodby kláštora spomína aj tabuľu s Poklonou Troch kráľov, ktorá kedysi tvorila ako súčasť slávnostnej strany oltára jeden celok s novonadobudnutým Ukrižovaním (Hýroš tento výjav nespomína, lebo akiste nezaregistroval, že tabuľa bola maľovaná obojstranne). Posledným svedkom existencie spomenutej tabule bol Anton C. Glatz, keď v roku 1995 informoval, že sa obojstranne maľovaná tabuľa v 30. rokoch dostala z neznámej spišskej lokality do súkromnej zbierky v Martine, následne ju rozpílili pozdĺžne na dve tenšie jednostranné tabule, pričom časť s Ukrižovaním ostala v súkromnom majetku v Martine a druhá časť s Poklonou sa dostala do „nedostupného“ súkromného majetku v Bratislave. Kým rébus s bratislavskou tabuľou ostáva predbežne nevyriešený, aj keď o jej niekdajšom majiteľovi jestvujú určité konkrétne indície, záhada tabule s Ukrižovaním, ktorá na dlhší čas zmizla z verejného povedomia, sa nakoniec ukončila k spokojnosti záchrany a reštitúcie pamiatkového fondu Slovenska i jeho centrálnej zberateľskej inštitúcie.

Keď sa autorovi recenzie v roku 2009 šťastnou náhodou podarilo objaviť tabuľu s Ukrižovaním – v značne zdevastovanom stave – v pražskej súkromnej zbierke, na prvý pohľad bolo zrejmé že ide o mimoriadne maliarske dielo. Čoskoro sa potvrdil predpoklad, že by mohlo ísť práve o tú zložku okoličianskeho oltára, po ktorej sa stopa stratila v 90. rokoch 20. storočia. Majiteľka, z ktorej sa nakoniec vykľula vnučka martinského zberateľa a dedička martinskej zbierky, tušila vysokú hodnotu tabule, aj keď jej predok žiadny zoznam  zbierky nezanechal. Hoci si vôbec nebola vedomá, o aké dielo ide, pôvodne zamýšľala obraz ponúknuť na predaj do Maďarského národného múzea. Patrí jej však vďaka, že nielenže súhlasila s poskytnutím fotografie tabule do 2. vydania Encyklopédie pamiatok Slovenska (kde Peter Kresánek už v roku 2010 uverejnil prvú doplnenú vizualizáciu oltára), ale  sa napokon  nechala autorom recenzie presvedčiť o potrebe uprednostniť vlastenecké cítenie pred finančným profitom a rozhodla sa nakoniec v prospech svojej rodnej krajiny, teda Slovenska. Z iniciatívy autora recenzie sa veci dali do rýchleho  pohybu a „záchranná“ akvizícia cenného diela do zbierok našej národnej muzeálnej inštitúcie sa mohla zrealizovať.

Vzápätí po kúpe nasledoval niekoľkoročný, odborne náročný reštaurátorský zápas o záchranu tabuľovej maľby, ktorý odkryl jej mimoriadne umelecké kvality, majstrovskú farebnú škálu i kultivovanosť formálno-štýlových ako aj duchovných výrazových prostriedkov a značne sproblematizoval prevládajúce domnienky, že by malo ísť len o prácu z ruky či z rúk pomocníkov hlavného majstra.  Reštitúcia oltárnej tabule pod vedením Petry Hoffstädterovej Dostálovej a Bedricha Hoffstädtera by určite sama osebe stála na výstave za podrobnejší komentár, resp. za dôslednejšie spracovanie a prezentovanie, príťažlivé pre širšiu i odbornú verejnosť. Išlo totiž  o dramatické dobrodružstvo plné neistôt a problémov, vyžadujúce si intenzívne výskumné i metodicko-technické vypätie vrátane osobitých netradičných postupov, ako aj konzultácií s odborníkmi renomovaného Ústredného ústavu reštaurovania (Istituto centrale del restauro) v Ríme. Tabuľa s Ukrižovaním je síce na výstave z husieho radu ostatných obrazov akcentovaná vysunutím k stredovej osi, priľahlé voľné miesto na stene však zíva prázdnotou. Príležitosť spomenúť a  zhodnotiť reštaurátorsko-konzervátorskú záchranu diela sa nevyužila ani v sprievodných textových materiáloch k výstave, ani v katalógu.

Výstava si v katalógu i v sprievodných propagačných masmediálnych materiáloch kladie smelé predsavzatia, chváli sama seba, vystatuje sa nebývalým vizuálno-výtvarným riešením ako aj odborno-vedeckou spôsobilosťou, širokým spoločenským dosahom  i adresnosťou ako aj novátorským digitálnym spracovaním. Skutočnosť je však celkom iná. Spoločensko-vzdelávacia hodnota výstavnej prezentácie je značne obmedzená, pretože nespĺňa základné predpoklady zrozumiteľnej komunikácie s divákom, nie je schopná ani spôsobilá a vcítiť sa do potrieb a cítenia bežného ani odborného, dospelého, mladistvého prípadne detského publika a šetriť obecenstvu podanou pomocnou rukou čas i energiu. Obsahová rozháranosť a tematická rozkolísanosť stupňujú neistotu ojedinelých návštevníkov, ktorí výstavou zväčša prebehnú a vyjdú z nej s rozpačitými, zmätočnými pocitmi. Rozpaky a neistoty  vyplývajú z nedotiahnutej, rozbitej koncepcie, akoby obmedzenej iba na snahu zhromaždiť z mála daného obdobia čo bolo naporúdzi a zahrnúť tým všetkým diváka bez zodpovednosti za jeho intelektuálny a estetický úžitok, za jeho osvietenie a duchovné precitnutie. Hneď na začiatku absentuje informatívny panel týkajúci sa koncepcie a problematiky podujatia, chýba jednotiaci informačný systém, obsahová gradácia a zreteľné nasmerovanie prezentácie. Návštevníkov uvíta v poloprázdnej vstupnej miestnosti s dlhočizným kovovým stolom (s pohodenými separátmi niekoľkých odborných článkov) pohľad na stenu „vytapetovanú“ mozaikou 120 fotografických a textových tabuliek malého formátu, ktoré odstrašia aj najzainteresovanejších z nich. Obrazovka s klávesnicou vpravo sa márne snaží upútať mladistvých počítačových nadšencov, zvyknutých na ďaleko vzrušujúcejšie počítačové posiedky.  Viacero sochárskych diel – zväčša krucifixov –  vystavených v ďalších, zväčša poloprázdnych miestnostiach, je bez dobovo-časového, štýlového či dielenského vzťahu k jadru témy, teda k okoličnianskemu oltáru a takisto sa ho  zväčša len nepriamo dotýka množstvo drobných, ťažko čitateľných drevorezov a medirytín od popredných nemeckých majstrov 2. polovice 15. a začiatku 16. stor., vnorených do pološera hlbokých, pravouhlých sivých výklenkov.

Nesúrodý konglomerát piatich výstavných miestností kombinuje prázdne plochy bielych stien s opticko-vizuálnou preťaženosťou pričom  má spoločného menovateľa len v spomínanej agresívnej adjustácii nápadných sivých rámov a montáží. Neprehľadný, opticky ťažko stráviteľný sekundárny obrazový materiál, vrátane rozličných variantov unavujúcich nekomentovaných, maloformátových rezov architektúrou, trojdimenzionálnych pohľadov do interiéru kostola ako aj projekčných doplnkov, má v takej veľkej miere sotva opodstatnenie v národnej muzeálnej inštitúcii. Záverom možno teda všeobecne skonštatovať: Chválytebné výstavné podujatie SNG doplatilo na to, že dôsledné, syntetické spracovanie významného segmentu umeleckej histórie Slovenska bolo nahradené postmodernistickým synkretickým prístupom, ktorý ponecháva diváka na seba samého. Minimalistický trend sa tu strieda so starinárskym prístupom gründerského obdobia (s ním by paradoxne mohla súvisieť eiffelovská železná konštrukcia) a s post-postmodernistickou trúfalosťou smerujúcou k svojvoľnosti a heterogenite. Klasický, vyšší syntetizujúci princíp bol nahradený bezbrehým synkretizmom, vedúcim k zjančeniu diváka, k vysadeniu jeho perceptívnej schopnosti, vypnutiu intelektuálno-obranných mechanizmov. Stáva sa z neho necitný homunkul, zbavený rozmyslu a vykazovaný nielen z galérií, ale aj z mestských ulíc do nákupných megacentier.

 

Juraj Žáry

 

Majster z Okoličného a gotické umenie Spiša okolo roku 1500; 8. 9.-26. 11. 2017; kurátor: Dušan Buran; Slovenská národná galéria, Esterházyho palác, Bratislava


Copyright (c) 2008 stavitele-katedral.cz | Tisk | Kontakty | XHTML 1.0 Strict | TOPlistStatistiky toplist | Zpět nahoru