Budapešť: Mistr MS, autor slavného oltáře z Banské Štiavnice, jako jeden z velikánů pozdní gotiky ve střední Evropě (výstava v Muzeu krásných umění v Budapešti)

Recenzi našeho spolupracovníka historika umění Juraje Žaryho otiskne také slovenský časopis Pamiatky a múzeá.

Múzeum krásnych umení v Budapešti, obrátené neoklasicistickým stĺpovým priečelím k miléniovému Námestiu hrdinov (Hősök tér), sa často stáva javiskom veľkolepých prehliadok mapujúcich sféru výtvarného umenia. Úspešne konkuruje popredným svetovým múzejným inštitúciám na Západe jednak expozíciami, prezentujúcimi na horných poschodiach jedinečné skvosty svetového umenia, jednak striedajúcimi sa výstavnými podujatiami v priestranných stĺpových halách prízemia. Tie sa zvyknú konať – so štedrou finančnou podporou štátu – na báze širokej inštitucionálnej spolupráce, s hojnou účasťou excelentných domácich i zahraničných odborníkov vrátane priebojnejších mladších a stredných generácií kunsthistorikov.

Vysokú kvalitu výtvarných prezentácií zameraných na vyčerpávajúce spracovanie vymedzenej problematiky, na približovanie sveta umenia z nových uhlov pohľadu, v širokom kultúrnom kontexte, umocňuje ambícia preveriť tradované poznatky a dospieť k prekvapujúcim odhaleniam, k posunom poznania či k modifikácii zabehaných predstáv. Múzejným projektom väčšinou predchádza viacročná systematická príprava. Jej súčasťou sú moderné technologicko-analytické laboratórne prieskumy exponátov či ochranné reštaurátorské kampane. Úsilie o optimalizáciu vedeckého spracovania v širšom kultúrno-historickom kontexte vyúsťuje, podobne ako v prípade recenzovanej výstavy, do intenzívnej spolupráce a koordinácie s príbuznými národnými inštitúciami – s Maďarskou národnou galériou (Magyar Nemzeti Galéria), ktorá ovláda panorámu veľkomesta na Dunaji z tereziánskeho paláca Budínskom hrade, alebo s Národným múzeom (Magyar Nemzeti Múzeum), ukrytým za klasicistickým chrámovým stĺporadím na Triede Ľudovíta Košúta v srdci Pešti.

K renomé Múzea krásnych umení v metropole Maďarska a k jeho širokej obľube prispieva v neposlednom rade aplikácia najnovších technicko-prezentačných a výtvarno-komunikačných trendov modernej muzeológie. Vďaka nim sa diváci vrátane návštevníkov výstavy venovanej Majstrovi MS stávajú neraz sami aktérmi dramatických predstavení so sofistikovanou scénografiou. Meditatívnu atmosféru umocňuje prítmie priestorov, prerušované prúdmi svetla, prehľadne rozčlenený a gradovaný umelecký príbeh sa odvíja po tematicky vyvážených dejstvách či sekciách s premysleným dávkovaním efektov, kontrastov aj akcentov. Svetlo vychádza zo skrytých zdrojov, napája artefakty žiarou duchovnej energie, umocnenou v prípade našej výstavy aj odbleskmi prepychovo pozlátených artefaktov.

V rámci výstavného programu, ktorý reflektuje aktuálne, svetové i domáce umeleckohistorické témy, kladie Múzeum krásnych umení nemalý dôraz na problematiku domáceho, maďarského a uhorského umeleckého dedičstva, usiluje sa o jeho zreteľnejšie včleňovanie do súradníc európskeho umeleckého diania. Maďarskí kunsthistorici spracúvajú problematiku historického umenia Uhorského kráľovstva a jeho popredných osobností s obdivuhodným profesionálnym zanietením, s takou mierou odborno-znalostného nasadenia a úsilia, aká v okolitých krajinách vrátane Slovenska sotva nachádza obdobu. Platí to plnou mierou aj pre našu recenzovanú výstavu.

Niet divu, veď maďarská umenoveda, vybavená množstvom odborných karentovaných časopisov či periodík, už oddávna neúnavne posilňuje kultúrno-duchovnú vyspelosť vlastného spoločenstva. Ruka v ruke so snahou o posilňovanie národného mýtu a identity vyspelého národa vybudovala široké vedomostné zázemie stavajúce na tradíciách siahajúcich do dávnych čias. Zároveň ťaží z dlhodobej kontinuity osvojovania si minulosti, z generačnej nadväznosti skúmania v mene zápasu o kultúrne povedomie a duchovnú identitu maďarskej pospolitosti. Korene tohto úsilia väzia ešte v národne podfarbenom historizme 19. storočia, dnes už, prirodzene, prekrytom moderným internacionalizovaným obrazom polyfónie kultúrnych prínosov, vplyvov a zásluh, bez zjavnejších nacionálnych premís či intencií.

Vzápätí po oslnivej prezentácii maliarskeho diela Mihálya Munkácsyho, rodáka zo zakarpatského Mukačeva, popredného európskeho predstaviteľa historickej akademickej maľby, prišiel v Múzeu krásnych umení rad na oslavnú prehliadku ďalšej hviezdy na orbite maďarského, či skôr stredoeurópsko-uhorského umeleckého neba: Výstava Majster MS a jeho doba velebí dôstojne, vďaka kolektívnemu úsiliu renomovaných špecialistov z viacerých stredoeurópskych krajín v širokej kultúrno-historickej panoráme prínos osobitého a výnimočného umelca.

Prehliadka poskytuje prostredníctvom takmer stovky umeleckých výtvorov, ale aj máp, makiet, zlatníckych prác a súvekých dokumentov vyčerpávajúci pohľad na oeuvre Majstra MS. Vymedzuje prínos popredných stredoeurópskych tvorcov, medzi ktorými sa pohyboval a ktorí predurčovali, či skôr inšpirovali jeho umelecký štýl. Nielenže sa vďaka novým atribúciám podstatne rozšíril okruh vlastnoručných tabuľových obrazov nášho umelca (vrátane niekoľkých maľovaných epitafov), zároveň sa odhalila závažnosť jeho pôsobenia v médiách nástennej maľby či kresby, kde sa mu pripísalo viacero virtuóznych prác. Oslavovaný majster pôsobiaci na sklonku neskorogotickej a na prahu renesančnej epochy, sa však do umeleckohistorického povedomia zapísal predovšetkým ako autor tabuľových malieb výnimočných kvalít, ktoré pochádzajú z krídel niekdajšieho hlavného oltára vo farskom Kostole sv. Kataríny na Trojičnom námestí v Banskej Štiavnici.

Z ôsmich tabúľ, kedysi rozmiestených v dvoch radoch na pôstnej strane (zatvoreného) štiavnického oltárneho retabula, sa zachovalo sedem, roztratených dnes v troch štátoch. Vo virvare spletitých osudov maliarskych aj sochárskych komponentov oltára, po tom, čo ho začiatkom 18. storočia rozobrali a nahradili „moderným“ barokovým oltárom, sa stratila iba tabuľa so Zvestovaním, dodnes ostala nezvestná. Stála na začiatku horného obrazového pásu zatvoreného oltára, venovaného Kristovmu detstvu: Na ňu nadväzovali tabule s výjavmi Navštívenia (Maďarské národné múzeum, Budapešť), Narodenia (farský Kostol sv. Antona Pustovníka, Sv. Anton pri Banskej Štiavnici) a Poklony Troch kráľov (Palác krásnych umení v Lille/Palais des Beaux-Arts de Lille). Štvorica tabúl dolného pásu, ktorou sa už od sklonku 19. storočia pýši Kresťanské múzeum v Ostrihome (Keresztény Múzeum), sprítomňuje zasa štyri ústredné pašiové udalosti. Nimi sa vlastne završuje a napĺňa spásonosný zmysel Kristovho života, sumarizovaný v skratke na pôstnej strane oltára. Na dolnom okraji vpravo ho ukončovala tabuľa so Vzkriesením, ktorú autor, vedomý si svojej výnimočnosti, signoval iniciálami vlastného mena a označil letopočtom 1506.

Zachované maliarske a sochárske súčasti honosného banskoštiavnického oltára, ktorý sa monumentalitou a umeleckou náročnosťou vyrovnal krídlovým hlavným oltárom zo sklonku gotiky v Levoči či v Košiciach, sa vďaka budapeštianskej prezentácii prvý raz podarilo opäť zoskupiť na jednom mieste, vo vzájomnej symbióze. Naskytá sa tak jedinečná možnosť vzájomnej konfrontácie obrazov i sôch, ako aj príležitosť porovnávať ich s inými príbuznými dielami, zapožičanými na výstavu v hojnom počte z rozličných európskych zbierok (spolu je tu temer sto artefaktov!). Na výstave absentuje iba ústredná oltárna socha Panny Márie s dieťaťom, ktorá od svojej stredovekej inštalácie na krídlovom oltári dodnes interiér štiavnického katarínskeho kostola neopustila. Ako jediná ešte nepodstúpila reštaurovanie, a tak sekundárna farebná úprava z 19. storočia zásadne skresľuje jej niekdajší umelecký ráz. Napadá nás otázka, prečo zástupcovia cirkvi nevyužili možnosť sochu do Budapešti zapožičať, s podmienkou, aby usporiadatelia recipročne prevzali výdavky reštaurovania, ako to býva pri podobných udalostiach zvykom.

Popri spomínanej tabuli s Narodením (výstižnejší názov výjavu by znel Adorácia Krista), poznačenej výraznou pečaťou renesančného názoru (v chápaní priestoru s terasou lodžie v prvom pláne, v podaní protagonistov deja a ich fyziognómie, ako aj v rudimentárnom postihnutí klaňajúcich sa zemitých pastierov v pozadí), pretrvali dodnes v domovskom kraji oltára aj veľkolepé, zlatom oplývajúce drevorezby svätých panien v nadživotnej mierke, ktoré stáli v oltárnej skrini po boku spomínanej Madony: patrónka mestského kostola Sv. Katarína zľava a ochrankyňa baníkov Sv. Barbora sprava. Priamo do Budapešti putovali z niekdajšieho „strieborného“ stredoslovenského mesta, resp. z miestnej Galérie Jána Kollára, situovanej povyše domovského štiavnického kostola. V minulých rokoch prešli dôsledným reštaurovaním, ktoré im do veľkej miery vrátilo očarujúcu ženskú gracióznosť a divácku príťažlivosť.

Obe pôvabné, martýrskym osudom iba málo poznačené svätice, mierne zaklonené do strán (aby v oltárnej skrini nenarúšali majestát Bohorodičky), sa ocitli v ohnisku výstavy. Stoja pri stene uprostred ústrednej, najpriestrannejšej expozičnej haly členenej mohutnými antikizujúcimi stĺpmi, kde sa pozornosť koncentruje na tematické jadro problematiky, čiže na komponenty štiavnického retabula . Kým čelnú stenu ovláda grafická rekonštrukcia oltára, tabuľové maľby, voľne rozmiestnené na paneloch medzi kanelovanými driekmi stĺpov, sú bezprostredne prístupné detailnejšiemu pozorovaniu z blízkosti. Dávajú príležitosť koncentrovaného individuálneho zahĺbenia a vnímania svojej preduchovnenej jedinečnosti a dynamickej formálnej dokonalosti, aké sa nenaskytali ani v čase, keď ešte boli súčasťou stredovekého oltárneho celku.

Popri ústrednej miestnosti výstavu člení a sprehľadňuje niekoľko ďalších, tematicky podmienených sekcií. Historická ouvertúra sa v prvej miestnosti venuje kultúrno-spoločenskému pozadiu a dejinným osudom Uhorského kráľovstva na sklonku stredoveku. Vyzdvihuje raný príchod renesancie do krajiny za Mateja Korvína (nechýbajú tu ani preslávené talianske renesančné portréty kráľa a jeho manželky Beatrix Aragónskej, ani veľké makety Matejových stavebníckych podujatí na Budíne a pod Vyšehradom). Pozornosti sa takisto dostáva pokračovaniu kultúrno-umeleckého rozmachu za vlády dynastie Jagelovcov. V osobitnej kóji sa spracúva nová významná rola nášho majstra ako nástenného maliara, potvrdená nedávnou novou atribúciou fragmentárne zachovaných postáv svätíc v severnej predsieni Dómu svätého Štefana vo Viedni.

Nanajvýš atraktívna je záverečná miestnosť, kde sa osvetľuje zložitý technologický proces vzniku štiavnického oltára samotného. Podrobne, krok po kroku, sa tu približujú tajomstvá neskorostredovekej maliarskej dielne založenej na spolupráci špecializovaných remeselníkov – stolárov, maliarov, sochárov, pozlacovačov. Rozbor technologickej stránky tabúľ pritom vychádza zo spoločných výskumov maďarských reštaurátorov, chemikov a kunsthistorikov, uskutočnených na tabuliach Majstra MS z Ostrihomu a Budapešti v roku 2023.

Výstavná prehliadka prispela k poznaniu umeleckého génia hlavného maliarskeho majstra štiavnického retabula vo viacerých smeroch. Podstatne umocnila tvorivý záber Majstra MS o početné ďalšie diela, súvisiace s objednávkami viedenskej či dolnorakúskej spoločenskej elity. Popri autorstve maľovaných tabuľových epitafov mu prisúdila aj jednu nadpriemerne kvalitnú nástennú figurálnu maľbu dvoch svätých panien priamo vo viedenskom dóme (v severnej predsieni dopĺňali na spôsob krídel kamenný epitaf), ako aj rolu famózneho kresliara, autora perokresbových štúdií, jemných prípravných figurálnych štúdií či skíc, no predovšetkým Majstra MS docenila ako tvorcu svojbytných temnosvitných, tzv. chiaroscurových kresieb na farebne tónovanom papieri. Táto osobitá technika, obľúbená aj Albrechtom Dürerom a Leonardom da Vinci (práve prebieha ich spoločná výstava kresieb tohto typu vo viedenskej Albertine), sa používala nie na prípravu, ale priamo na svojbytné komorné diela, ako v prípade kresby na farebne tónovanom papieri (Muzicírujúci zaľúbenci), ktorú dokonca Majster MS sám svojimi iniciálami signoval, tentoraz bez uvedenia letopočtu.

Budapeštianska retrospektíva vrhla pomocou strhujúceho vizuálno-dramatického predstavenia nové svetlo na Majstra MS a jeho dielňu, a to cez perspektívu najvýznamnejšieho oltárneho diela z Banskej Štiavnice. Ponúkla ostrejší, pestrejší a košatejší obraz maliarovej tvorby, podstatne rozšírila obzor doterajších poznatkov, pričom mnohé z nich, považované doposiaľ za presvedčivé, zásadne modifikovala. Na základe doteraz známych i čerstvo pripísaných diel môžeme dnes dokonca približne určiť aj miesta umelcovho pôsobenia: norimberské počiatky umeleckej dráhy, následné usadenie sa vo Viedni, založenie vlastnej dielne a rozvinutie úspešnej kariéry v dolnorakúskom podunajskom centre. Kurátori výstavy a autori excelentných vedeckých štúdií tak spochybnili oddávna petrifikované predstavy o priamom spojení maliarskeho majstra štiavnického oltára s krakovským umeleckým prostredím, ktoré sa konštituovalo okolo Mariánskeho oltára od norimberského rezbára Veita Stossa. Ruka v ruke s tým odmietli príťažlivú tézu, s ktorou prišiel niekdajší erudovaný medievalista a riaditeľ Múzea krásnych umení Miklós Mojzer, keď stotožnil Majstra MS s Martenom Schwarzom (Martinom Czarnym), pohybujúcim sa v malopoľskom prostredí Stossovej dielne.

Štiavnické retabulum a maľby jeho tabúl tak vystúpili do popredia ako produkt viedenského umeleckého prostredia, ktoré sa stalo okolo roku 1500 liahňou mnohých inovácií a mladých, začínajúcich umeleckých osobností (Albrecht Dürer, Lucas Cranach st., Jörg Breu st., Rueland Frueauf ml.). Ich vzájomný vplyv vyústil do vzniku nového, expresívneho štýlu a zároveň do nového interesu o spodobenie krajinného prostredia s bujnou vegetáciou, obdarúvaného aj atmosférickými nuansami. Tento štýl sa mal stať začiatkom 16. storočia charakteristickým pre romanticky podfarbenú tvorbu tzv. podunajskej školy. S podunajsko-juhonemeckým prostredím koniec koncov úzko súznie aj štýlová stránka spomínaných troch zachovaných figurálnych oltárnych drevorezieb. Ich sochár takisto očividne nadviazal na dolnorakúske umelecké podnety, respektíve na doznievajúce podnety gerhaertovského razenia, ako to už pred vyše polstoročím skonštatoval naslovovzatý český znalec, zvolenský rodák a profesor Karlovej univerzity Jaromír Homolka.

Záverom treba ešte neposlednom rade vyzdvihnúť mimoriadny rozsah a vedeckú dôslednosť vyčerpávajúceho katalógového spracovania vo veľkom formáte, nabitého v objavných vedeckých štúdiách záplavou informácií a obrazového materiálu. Toto cenné obrazovo-textové kompendium v pravom zmysle slova predlžuje výstavu do budúcnosti, stáva sa trvácnym svedectvom umeleckého počinu Majstra MS a zároveň rozvoja poznania, odkrývania aj osvojovania si minulosti.

Juraj Žáry

Master MS and his Age, Museum of Fine Arts Budapest, 9 April 2025 – 20 July 2025. Velký vědecký katalog maďarsky a anglicky!

Internet:

https://www.mfab.hu/exhibitions/master-ms-and-his-age/